V druhej polovici 20. storočia vznikli nadnárodné spoločnosti. obsadila kľúčové miesto vo svetovej ekonomike a dodnes udávala dynamiku jej moderného rozvoja. TNC fungujú ako mechanizmus na maximalizáciu ziskov, pretože rozšírenie aktivít na územie rôznych krajín poskytuje zjavné výhody - ekonomické (dostupnosť určitých zdrojov) aj právne (nedokonalosť právnych predpisov niektorých krajín, ktorá umožňuje vyňať z rozsahu pôsobnosti colné, daňové a iné obmedzenia). TNC doslova hýbu modernou ekonomikou, vytvárajú pracovné miesta a ich aktivity poskytujú chudobným krajinám množstvo výhod. Zároveň to boli TNC, ktoré sa stali hlavným terčom kritiky odborových zväzov, obhajcov ľudských práv a ochrancov životného prostredia.
Za čo sú TNC vinní?
S kapitálom, ktorý často presahuje rozpočty vyspelých európskych krajín, sa nadnárodné spoločnosti snažia ovládnuť trhy, čím porušujú pravidlá spravodlivého obchodu a spravodlivej hospodárskej súťaže. Rozvojom svojej výroby v zaostalých krajinách s nedokonalou legislatívou sa TNC vyhýbajú zodpovednosti za početné trestné činy.
Úradníci z týchto firiem pripustili, že „v niektorých továrňach došlo k nadmernému vykorisťovaniu, detskej práci, obťažovaniu odborov a negatívnym vplyvom na životné prostredie. Trestné činy proti ľudským právam sú v skutočnosti bežné pre mnohé podniky v treťom svete a firmy sa tieto skutočnosti snažili skrývať až do okamihu zavedenia medzinárodných škandálov. Stojí za preskúmanie podmienok, ktoré prispeli k zneužitiu právomocí spoločnosti. Už vtedy sa odhalili negatívne javy: korporácie sa snažili ovplyvňovať mnohé politické a spoločenské procesy, vyvíjať tlak na vlády krajín a zasahovať do národnej suverenity štátov.
V polovici 70. rokov sa našli dôkazy, že nemecká korporácia „udržiava partnerstvo s bojujúcimi stranami v Kongu. Vojenské útvary, ktoré ovládali regióny s prírodnými zdrojmi, predávali nemeckému koncernu ropu, striebro, tantal a „krvavé diamanty“. Výťažok je použitý na nákup vojenského materiálu a zbraní. OSN uložila zákaz akýchkoľvek obchodných operácií s „krvavými diamantmi“, stále však končí na medzinárodných obchodných burzách v Ženeve, New Yorku a Tel Avive. Medzinárodná korporácia tak podporuje najväčší konflikt od druhej svetovej vojny, ktorý si vyžiadal životy takmer 2 milióny ľudí. Civilné obyvateľstvo je obeťou vojny a maloletí sú zapojení do samotných nepriateľských akcií.
V Argentíne v rokoch 1976 až 1983 automobilový koncern Ford uskutočňoval brutálnu protimonopolnú politiku podporovanú vládnucou vojenskou juntou. „Neziskové“robotnícke aktivisti boli unesené a vyhladené.
Spoločnosť Shell Corporation, ktorá vyrába ropné produkty, bola opakovane obvinená z poškodzovania životného prostredia prostredníctvom svojich ekonomických aktivít. V roku 1995 sa len vďaka rozsiahlym protestom a výzvam na bojkot výrobkov spoločnosti podarilo zabrániť zaplaveniu ropnej plošiny v Severnom mori. V roku 1970 došlo v Nigérii k prielomu ropy, za ktorú spoločnosť doteraz nenesie zodpovednosť. Podľa odborníkov výška náhrady za všetky environmentálne zločiny spoločnosti Shell zodpovedá štátnemu rozpočtu Nigérie, ktorá má 120 miliónov obyvateľov.
Problémy právnych obmedzení pre činnosť nadnárodných spoločností sa objavili v 70. rokoch. XX storočiaa okamžite sa stal zdrojom zrážok medzi vysoko rozvinutými krajinami Západu a krajinami, ktoré sa práve oslobodili z koloniálneho jarma. Obe strany, snažiace sa o vytvorenie nového právneho rámca, sledovali diametrálne odlišné záujmy, hoci sa formálne snažili dosiahnuť dohodu.
Vyspelé kapitalistické štáty a množstvo medzinárodných organizácií pod kontrolou týchto štátov (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, Svetová obchodná organizácia, Svetová banka) lobovali za záujmy nadnárodných korporácií. Táto strana požadovala najmä obmedzenie vplyvu na TNC zo strany hostiteľských štátov, ochranu investícií pred znárodnením alebo vyvlastnením.
Na druhej strane postkoloniálne krajiny Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky predložili požiadavky na zvýšenie kontroly zo strany národných štátov nad činnosťami TNC, rozvoj spoľahlivých mechanizmov zodpovednosti nadnárodných spoločností za ich trestné činy (znečistenie životného prostredia, zneužívanie monopolného postavenia na trhoch, porušovanie ľudských práv), ako aj zvyšovanie kontroly nad obchodnými činnosťami TNC zo strany medzinárodných organizácií, najmä OSN.
Neskôr s pomocou OSN začali obe strany podniknúť kroky k rozvoju medzinárodného právneho rámca pre TNC.
Ako viete, jedným z prvých medzinárodných právnych aktov, ktoré zakotvili všeobecné zásady obmedzenia činnosti TNC, bola Charta hospodárskych práv a povinností štátov (1974). Tento akt však nestačil na vytvorenie jednotného systému všeobecne akceptovaných pravidiel správania pre TNC. V roku 1974 boli vytvorené medzivládne komisie OSN pre nadnárodné korporácie a Centrum pre TNC, ktoré začali pripravovať návrh kódexu správania pre TNC. Špeciálna „skupina 77“(skupina rozvojových krajín) začala svoju činnosť zameranú na štúdium a sumarizáciu materiálov, ktoré odhaľujú obsah, formy a metódy TNC. Boli objavené TNC, ktoré zasahujú do vnútorných záležitostí krajín, v ktorých sa nachádzajú ich pobočky, a bolo dokázané, že sa snažia rozšíriť zákony krajín, kde sa ich kontrolné strediská nachádzajú na týchto územiach, a v ostatných prípadoch na naopak, využili miestnu legislatívu. Za účelom vyhýbania sa dohľadu nad svojimi činnosťami skrývajú TNC údaje o sebe. To všetko si samozrejme vyžadovalo primeraný zásah medzinárodného spoločenstva.
Dôležitým krokom k vytvoreniu právneho rámca pre fungovanie TNC bol vývoj Kódexu správania TNC, ktorý vypracovali členovia OSN. Medzivládna pracovná skupina začala pracovať na návrhu kódexu v januári 1977. Vývoj Kódexu však brzdili neustále diskusie medzi rozvinutými krajinami a krajinami „skupiny 77“, pretože sledovali rôzne ciele, čo sa prejavovalo v neustálych sporoch o znenie obsahu určitých noriem.
Delegácie vedúcich krajín sa pridržiavali zásadových stanovísk: normy kódexu by nemali byť v rozpore s Dohodou o TNC krajín OECD. Rozvinuté krajiny tvrdili, že dohoda bola založená na historickom medzinárodnom práve záväznom pre všetky krajiny, hoci OECD bola a zostáva obmedzenou členskou organizáciou.
Počas rokovaní dosiahli strany kompromis a bolo rozhodnuté, že kódex bude obsahovať dve rovnaké časti: po prvé, upravuje činnosť TNC; druhým je vzťah TNC s vládami hostiteľských krajín.
V 90. rokoch dvadsiateho storočia sa rovnováha síl výrazne zmenila, a to v neposlednom rade v dôsledku rozpadu ZSSR a rozpadu socialistického tábora. Krajiny „skupiny 77“zároveň stratili príležitosť ovplyvňovať politiku voči TNC v rámci OSN, vrátane prijatia Kódexu správania TNC.
Nesporným faktom je, že nadnárodné korporácie a priemyselné krajiny bránili záujmy TNC a zároveň stratili záujem o prijatie tohto kodifikovaného zákona, hoci to predpokladalo početné normy, ktoré by upevnili postavenie globálnych korporácií na svetových trhoch a zaviedli pozitívne usporiadanosť v ich právnej úprave. To bolo spôsobené skutočnosťou, že aj bez právneho potvrdenia sa spoločnosti TNC cítili ako majstri vo svete a v skutočnosti nemuseli formalizovať svoje postavenie.
A dodnes vlády postkoloniálnych krajín požadujú od OSN, aby vyvinuli účinné mechanizmy, ktoré pomôžu zabrániť zneužívaniu zo strany TNC. Existuje najmä návrh na použitie sankcií vládami štátov, z ktorých TNC pochádzajú, v prospech postihnutých krajín. Pretože väčšina TNC pochádza z krajín „zlatej miliardy“, vlády týchto krajín sa snažia vyhnúť konfliktom s TNC, aby sa nezaťažovali novými povinnosťami. Preto často obhajujú tézu, že TNC sú „odrezaní“od štátu pôvodu, zbavení „národnosti“v medzinárodnom právnom zmysle tohto pojmu a majú absolútne kozmopolitný charakter činnosti, čím ponechávajú otázku zodpovednosti TNC. otvorené. Nerozvinuté štáty zároveň jednoznačne spájajú vedúce krajiny s korporáciami, čo je tiež nesprávne, pretože samotné korporácie nie sú kontrolované populáciou vedúcich krajín, a tak sa vynára otázka, prečo by firmy mali platiť za zločiny zo štátnych rozpočtov.
Všetky tieto skutočnosti naznačujú, že v globálnom systéme, kde vládnu veľké peniaze, je ťažké nájsť „zlatú strednú cestu“medzi záujmami rozvinutých a postkoloniálnych krajín, takže zákon bude hrať iba úlohu viac či menej zahaleného predstaviteľa ekonomické záujmy. Zločiny TNC však nezostávajú nepovšimnuté. Tisíce ľudí na celom svete organizujú a monitorujú firemné aktivity, nahlasujú porušenia v médiách a často dosahujú výsledky. TNK opakovane urobila ústupky pod tlakom verejnosti, boli nútení kompenzovať straty, potlačiť nebezpečnú výrobu a zverejniť určité informácie. Možno budú ľudia sami bez pomoci politikov schopní odolať najhrubšiemu páchateľovi éry globalizácie?
Aktivita bojovníkov za etickú spotrebu a bojkotovanie TNC vedie k tomu, že sa objavuje čoraz viac spoločností, pre ktoré je na prvom mieste ich dobrá povesť, a nie superprofity. Existujú medzinárodné obchodné organizácie, napríklad „Trans Fair“, ktoré monitorujú dodržiavanie pravidiel spravodlivého obchodu, spravodlivých platov a pracovných podmienok a environmentálnej bezpečnosti výroby. Tieto organizácie svojimi nákupmi zabezpečujú obnovu zaostalých agrárnych štruktúr a tým prežitie malých roľníkov. Je však nepravdepodobné, že charita jednotlivých subjektov bude schopná ukončiť globálny systém, ktorý kladie zisk nad všetky ľudské hodnoty …
