Odchod z kapitálu za hranice jedného konkrétneho štátu priniesol veľa výhod, ale aj veľa problémov. Globalizácia priniesla cezhraničnú platobnú neschopnosť. Čo to však je?
Konkurz sa nazýva cezhraničná platobná neschopnosť, v procese ktorej sú cudzie prvky - veritelia, dlžníci atď., A majetok vymožený za týmto dlhom sa nachádza v inom štáte. A situácie súčasne vznikajú dosť zložito, pretože pri riešení tejto otázky je potrebné uplatňovať legislatívne predpisy rôznych krajín.
Samotný bankrot je pomerne zložitý proces a zákony vo všetkých krajinách majú tendenciu upravovať opatrenia, ktoré obnovia solventnosť dlžníka. Ale to nie je vždy možné a na dlžníka sa vyhlási bankrot a dlhy sa zaplatia predajom jeho majetku.
Dlžníci sa zasa snažia využiť medzery v právnych predpisoch na záchranu majetku: vedia, že krajina, v ktorej sa začal bankrot, nebudú môcť rozšíriť svoju jurisdikciu na zahraničné územie, a snažia sa vopred získať majetok v niekoľkých štátoch.
A pokiaľ ide o uznanie cezhraničnej platobnej neschopnosti, potom sa takýto prípad rieši pomocou noriem medzinárodného práva súkromného. Dôvody, prečo sa k nim uchýliť, sú tieto:
- veriteľom je občan iného štátu alebo podnik, ktorý je registrovaný v inej krajine, t.j. zahraničný subjekt;
- majetok dlžníka alebo jeho časť sa nachádza na území cudzieho štátu;
- proti dlžníkovi sa začalo konkurzné konanie nie v jednej, ale súčasne vo viacerých krajinách;
- existuje súdne rozhodnutie, na základe ktorého je na dlžníka vyhlásený konkurz, a je potrebné, aby bolo toto rozhodnutie uznané v inej krajine a vykonané.
V praxi sa však na reguláciu takýchto prípadov používajú dve hlavné metódy:
- zásada univerzálnosti, keď sa konkurzné konanie začína v jednom štáte;
- zásada teritoriality, ak sa konanie v takom prípade začne vo viacerých krajinách naraz.
V prvom prípade je všetko založené na skutočnosti, že iné krajiny sa zaväzujú uznať a vykonať súdne rozhodnutie prijaté v jednej krajine. Táto zásada je zložitá, pretože nie každý štát súhlasí s tým, že sa vzdá svojej vlastnej jurisdikcie, je však účinnejší ako ten, ktorý sa vedie v prípade bankrotu vo viacerých krajinách naraz.
Pravidlá určené na reguláciu procesov cezhraničnej platobnej neschopnosti sa však nachádzajú v právnych predpisoch konkrétnych krajín a v medzinárodných právnych aktoch. V druhom prípade ide o zmluvy, ako napríklad:
- Istanbulský dohovor z roku 1990;
- Modelový zákon UNISRAL 1997;
- UNISRAL Príručka o platobnej neschopnosti 2005;
- Nariadenie EÚ 1346/2000.
Ako príklad právnych predpisov konkrétnej krajiny možno uviesť zákony o konkurze (bankrote) podnikov a zákony o bankrote jednotlivcov prijaté v Ruskej federácii. Mimochodom, v procesných právnych predpisoch pre rozhodcovské konanie existujú zodpovedajúce normy.