Európska únia zjednotila takmer tri desiatky európskych krajín a stala sa jedinečnou entitou, ktorá kombinuje charakteristiky štátu a medzinárodnej organizácie. Jednou z úloh tohto združenia je vytvorenie spoločnej hospodárskej zóny, v ktorej bude cirkulovať jednotná európska mena. Zloženie Európskej únie sa dodnes nezhoduje so zložením zóny, v ktorej sa používa euro.
Je zvykom nazývať eurozónu skupinou krajín, ktoré prijali jednotnú európsku menu zvanú euro ako zákonné platidlo na svojom území. K januáru 1999 ich bolo jedenásť: Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Fínsko, Taliansko, Írsko, Portugalsko, Španielsko, Holandsko a Luxembursko. O niečo neskôr sa eurozóna rozšírila v dôsledku pristúpenia Slovinska, Grécka, Malty, Slovenska, Cypru a Estónska.
Takzvaná rozšírená eurozóna zahŕňa niekoľko ďalších štátov, kde sa tiež používa jednotná európska mena. Dohody s Európskou úniou teda uzavreli San Maríno, Vatikán a Monako. Bez uzavretia dohody sa euro používa v osadách v Andorre, Čiernej Hore a Kosove.
Spoločná menová a hospodárska politika sa v európskych krajinách formovala v troch etapách. Jednotná európska mena sa od marca 2002 stala jediným legálnym platobným prostriedkom v eurozóne.
Zavedenie spoločnej menovej jednotky sa stalo najodvážnejším ekonomickým experimentom poslednej doby. Doteraz sa odborníci hádajú o tom, či bol prechod na jednotnú menu účelný. Otázky rozdelenia výhod a možných nákladov z vytvorenia menovej únie medzi jednotlivými štátmi a odvetviami hospodárstva ešte nie sú doriešené. Výsledok experimentu s najväčšou pravdepodobnosťou ovplyvní nielen Európu, ale aj mnoho ďalších štátov, ktoré s týmto regiónom udržiavajú hospodárske vzťahy.
Každá krajina EÚ má formálne všetky práva na vstup do eurozóny. Kandidáti na vstup do eurozóny musia spĺňať určité kritériá, ktoré sa vzťahujú na ich menovú politiku. V prvom rade by mal byť rozpočtový deficit kandidátskej krajiny do 3% HDP a dlh vládneho sektoru by sa mal blížiť k 60% HDP.
Okrem toho štát, ktorý chce vstúpiť do eurozóny, musí zabezpečiť stabilný výmenný kurz svojej meny vo vzťahu k európskej mene. Berie sa do úvahy aj stupeň nezávislosti centrálnej banky krajiny a úroveň súladu jej finančnej politiky s politikou krajín eurozóny.
Európska centrálna banka a Európska komisia pri hodnotení potenciálnych nových členov eurozóny zohľadňujú výsledky vzájomnej integrácie trhov, vývoj platobnej bilancie, nákladov práce a úroveň cenových indexov. Po získaní členstva v menovej únii bude nový člen eurozóny povinný splniť kritériá stability stanovené pre finančný sektor.
Pri vstupe do zóny jednotnej európskej meny noví členovia Únie prenášajú všetky právomoci v oblasti menovej a úverovej politiky na Európsku centrálnu banku, ktorá teraz rozhoduje o otázkach týkajúcich sa stanovovania výšky úrokových sadzieb a určovania objemu bankoviek.
Pre každého nového člena EÚ je vstup do eurozóny prirodzeným krokom vedúcim k úplnej a komplexnej integrácii štátu do Európskej únie.