Súčasná pracovná legislatíva umožňuje nahradiť peňažnou náhradou iba tú časť dovolenky, ktorá presahuje dvadsaťosem kalendárnych dní. Uvedená náhrada je zároveň právom zamestnávateľa, ktorý môže zamestnancovi takúto žiadosť zamietnuť.
Niektorí pracovníci sa o skutočné čerpanie dovolenky nezaujímajú, a tak požiadajú zamestnávateľa, aby im ju nahradil peňažnou náhradou. Pracovná legislatíva umožňuje takúto náhradu, je však výrazne obmedzená potrebou zabezpečiť zamestnancovi právo na odpočinok. Preto môžete nahradiť iba tú časť dovolenky, ktorá presahuje štandardných dvadsaťosem kalendárnych dní. Táto časť je k dispozícii tým zamestnancom, ktorí majú dodatočnú ročnú dovolenku, ako aj zamestnancom s predĺženou dovolenkou. Väčšina občanov odpočíva minimálne dvadsaťosem dní, preto je nahradenie ktorejkoľvek časti takejto dovolenky vážnym porušením zo strany organizácie.
Ako je formulované nahradenie dovolenky peňažnou náhradou?
Ak má zamestnanec časť dovolenky, ktorú je možné nahradiť odmenou, s prihliadnutím na vyššie uvedené obmedzenia, potom by mal napísať vyhlásenie adresované vedúcemu so zodpovedajúcou požiadavkou. Zamestnávateľ môže tejto žiadosti vyhovieť alebo ju zamestnancovi odmietnuť, pretože nemá povinnosť nahradiť časť dovolenky takouto výplatou. Ak je žiadosť vyhovená, potom organizácia vydá príkaz, na základe ktorého sa časť dovolenky nahradí hmotnou kompenzáciou. Forma tejto objednávky nie je normatívne schválená, takže každá spoločnosť môže použiť interné vzory dokumentov. Zamestnanec si zároveň vyhradzuje právo požiadať o nahradenie ľubovoľného počtu dní dovolenky presahujúcich štandardnú dĺžku dvadsiatich ôsmich dní.
V akých prípadoch je nemožné nahradiť časť dovolenky kompenzáciou?
V niektorých situáciách bude výplata peňažnej náhrady za časť dovolenky nezákonná, aj keď má zamestnanec predĺženú alebo dodatočnú dovolenku. Je teda právne zakázané vykonávať takúto náhradu vo vzťahu k zamestnancom mladším ako osemnásť rokov, tehotným ženám. Ak zamestnanec vykonáva činnosti v škodlivých alebo nebezpečných podmienkach, za ktoré má nárok na ďalšie voľno, potom určený čas odpočinku nemožno finančne kompenzovať. Napokon, ak sa riadna dovolenka presúva na nasledujúci pracovný rok, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi obe dovolenky v plnej výške (tj. Dvakrát počas dvadsiatich ôsmich dní), pričom jedno z nich nie je možné nahradiť náhradou.
