Koncept ľahostajnej krivky predstavili Francis Edgeworth a Wilfredo Pareto. Indiferenčná krivka je súbor kombinácií dvoch statkov, ktorých užitočnosť je pre hospodársky subjekt rovnako rovnaká a jeden tovar nemá prednosť pred ostatnými.
Inštrukcie
Krok 1
Začnite vykreslením súradnicovej osi. Na stranách X a Y označte veličiny X (Qx) a Y (Qy). X a Y v tomto prípade označujú každú sadu tovaru.
Krok 2
Sada ľahostajných kriviek, ktoré charakterizujú zväzky tovaru pre jedného spotrebiteľa, predstavuje indiferenčnú mapu. Mapa ľahostajnosti predstavuje rôzne úrovne úžitku, ktoré uspokojujú potreby jednej konkrétnej osoby vzhľadom na jeden pár tovaru. Čím ďalej od súradnicových osí je krivka ľahostajnosti umiestnená na mape, tým plnšie sú uspokojené potreby spotrebiteľa pomocou daného súboru výhod.
Krok 3
Na ľahostajnej krivke je ľahké nájsť oddiel, v ktorom je možné efektívne nahradiť jeden nástroj iným. Tento segment (v tomto prípade AB) sa nazýva zóna nahradenia (substitúcie). K vzájomnej výmene tovaru dôjde iba v segmente AB. Najnižšia hodnota produktu X je v bode X1 a produkt Y je v Y1. Tieto hodnoty sú minimálne, ale ich spotreba je nevyhnutná aj v takom množstve, pretože je nemožné úplne nahradiť jeden tovar iným, bez ohľadu na to, koľko iného tovaru sa ponúka. Tu je limitujúcim prahom substitúcie taká hodnota jedného tovaru, pri ktorej sa nevyžaduje prítomnosť iného ekvivalentného tovaru. Hraničná miera substitúcie je teda pomerom množstva statku X, od ktorého môže spotrebiteľ úplne odmietnuť, k voľbe jednotky statku Y a naopak.
Krok 4
Pri určovaní hraničnej miery substitúcie by sa malo brať do úvahy ako záporná hodnota. Je to tak preto, lebo zvýšením spotreby jedného tovaru sa zodpovedajúcim spôsobom zníži spotreba iného tovaru.
